Zvislá zdvíhacia plošina trochu inak

Možno, že mnohí si povedia: „Teba mám, dievča už plné zuby. Mudruješ a dookola básniš o nejakom svojom kamarátovi kvadratikovi. Už ma nebavíš!“ Je to každého vec. Ja tomu, že sa poznáme, vďačím fakt za veľa. Mimo iné aj za to, že mám možnosť väčšinu zariadení pre imobilných vidieť v praxi. Že vám tu nebudem rozprávať naučené vety, ale fakty, ktoré denne žijem. Áno, denne, s maličkými výnimkami.

Zvislá zdvíhacia plošina je náš veľký pomocník. My ju voláme výťah. Je to plošina, bez šachty a je to vec, ktorá nesmierne uľahčuje život jemu, i celej rodine. Človek si to málokedy uvedomí. Ani moji susedia si to neuvedomujú…

Ten kamarát má babičku. Už býva s nimi. Je staručká. Trpí Alzheimerom, má šedý zákal a sotva vidí. Má tiež invalidný vozík, ale s pomocou prejde do kúpeľne, do auta, kdekoľvek. Má deväťdesiat tri rokov, občas sa nasmejeme, keď spomína, čo všetko vyparatil jej syn ako dieťa. Neviem si však predstaviť, že táto poloslepá babička zíde po schodoch. Jednoducho neviem, ako by ju nosili do auta, nebyť toho, že majú doma „výťah pre imobilných“. Klasický, komunistický, poschodový dom. Taký ten s plochou strechou a balkónom, určite viete, aký.

My sme na „výťah“ priam odkázaní. Kamarát úplne, keďže z vozíka nevstane, ja by som to za výraznej pomoci asistenta možno zvládla aj po schodoch. A možno by boli treba dvaja.

Môj päťročný syn chce byť automechanikom. Ale keď ho tak pozorujem, neviem, či nebude mať bližšie k servisovaniu invalidných vozíkov a najmä, zdvíhacích zariadení. Veď uvidíme.

Myslím, že babička nie je jediná svojho druhu na svete. Že rodiny majú nárok na príspevky na zdvíhacie zariadenia aj pre takýchto ľudí, ktorí nevôjdu do vane, neustoja v sprche, nevýjdu po schodoch. Nie každý má to „šťastie“, že má doma imobilnú osobu, ktorá sa bez rôznych pomôcok ani nezaobíde. A pre každého existuje riešenie.

Ujo navigoval babičku z plošiny. Naozaj už vidí iba akési tiene. Napriek tomu sa usmieva. Nevie, ako sa volá jej dcéra, ale vie, že ju veľmi ľúbi. „Babička, doprava, rovno, doľava..,“ rozhliehalo sa chodbou. A ja som pocítila nesmiernu vďačnosť za to, že tento „výťah“ majú. A že nik nemal hlúpe vyhlásenia typu: „Načo nám to bude? Bude nám to zaberať miesto! Veď bude mať schodolez a hotovo.“

Presvedčila som sa totiž, že príslovie „Božie mlyny melú pomaly, ale isto“, nie je úplne presné. Oni totiž zvyknú mlieť aj rýchlo.

Autor: Dagmar Sváteková

Získajte tento produkt cez príspevok od štátu Kontaktujte nás